Přinášíme další příběh fotografky Evly Vlašičové, tentokrát o tom, jak se učila míchat vývojkové lektvary a čarovat ve tmě. Třeba vás její zkušenosti budou inspirovat ke zkoušení nových věcí – nikdy není pozdě naučit se nějaké zajímavé řemeslo. Vždyť teprve jeho zvládnutí dává múzám křídla a umělcům tu pravou tvůrčí svobodu.
_
Ako som sa vyvíjala a ako som vyvíjala
Nikdy som si nemyslela, že by som mohla byť fotografkou a náležite tomu som sa aj správala. Keď som v r. 2011 začala pri stláčaní spúšte aj premýšľať a komponovať, ešte stále to nebolo z presvedčenia, že fotografovaniu sa chcem seriózne venovať, ale len tak pre vlastné potešenie mať hobby. Hoci som fotila na filmy, o proces po vytiahnutí kazetky z fotoaparátu som sa nijako nezaujímala. Na to sú predsa laby. Ba dokonca ani papierové fotografie som si nedávala zhotovovať, stačili mi skeny, ktoré sa ľahko umiestňovali nie len do tvárovej knihy, ale na mnoho iných fotoserverov. Stačilo už len sledovať jednotlivé „obrázky“ a zbierať lajky, čítať komenty. A tie, samozrejme, neboli len oslavné, no často i kritické a tým pre mňa inšpiratívne.
Až keď som konečne uznala, že sa do mňa neprevtelila Vasilisa premúdra, začala som sa zaujímať o procesy v tmavej komore. Prvé školenie som absolvovala u pána Horského v Prahe a to aj napriek tomu, že doma som mala fotografa, ktorý roky makal v tmavej komore a úspešne vystavoval svoje diela doma i v zahraničí.
V Prahe som si starostlivo zapisovala všetko, čo som považovala za dôležité. Najdôležitejšie však bolo vyskúšať si to. Môj úplne vlastnoručne vyvolaný film bol Fuji Neopan 400 v hotovej vývojke D76. Prišla som domov a už som si nechala poradiť od manžela. Kúpila som ID-11 v prášku, rozrobila presne podľa návodu a tešila som sa na vlastné vyvolávanie.
Najprv som na starých filmoch nacvičovala pri svetle navíjanie na kotúč, potom som dlhé minúty v tme zúrila, že mi to na ostro nejde a napokon som nadobudla zručnosť a zrazu všetko fungovalo. Fotografovala som ako o preteky a vyvolávala som mesiac, druhý, tretí …. Je pravda, že tie posledné vyvolané filmy boli akési nevýrazné, mierne zažltnuté, no pripisovala som to svojej nešikovnosti. Ani mi nenapadlo, že by bolo nutné zarobiť novú chémiu, že možnosti vývojky a ustáľovača nie sú nekonečné, lebo som o tom nič nevedela. Hrozne som sa zľakla, keď som si v jednom diskusnom fóre prečítala, ako sa treba o chémiu starať. Okamžite som zlikvidovala takmer ročnú ID-11 a namiešala podľa receptu vlastnú D76. Asi som si urobila aj 2 čiarky na fľaši, aby som vedela, že som v nej vyvolala 2 filmy.
Do rúk sa mi dostala príručka domáceho receptára z r. 1976 a tam som našla ďalšie možnosti, čo všeličo sa dá namiešať na vyvolávanie. Samozrejme, skúsila som Rapid vývojku, no len na papiere, nie na filmy. Naďalej som študovala na internete, v čom vyvolávať, až som prišla na to, že je nezmysel si vývojky miešať, keď si vývojku môžem kúpiť. Veľa ľudí chválilo Rodinal, tak som si teda objednala R09. Zarobila som do fliaš, označila starostlivo nápisom „Nepiť, vývojka!“ a odložila do chladničky. Veď ak musí deň či dva dozrievať ID-11 a D76, tak prečo by mala byť R09 iná? Letmým pohľadom som nevedela posúdiť, či sú filmy vyvolané v tomto zázraku iné, nuž som opäť zablúdila do nejakého fóra a čítala som ďalej, ako sa R09 neskladuje, lebo je určená na okamžité použitie.
Človek sa učí celý život. Nedávno som si stiahla ďalšie recepty na všehoschopné vyvíjacie zázraky a už sa neviem dočkať, kedy nadíde tá chvíľa a ja budem zasa ako baba Jaga v rozprávke miešať chemikálie a čarovať v tme.
Text a foto: Evla Vlašičová