Přinášíme rozhovor (slovensky) Evly Vlašičové se slovenskou výtvarnicí Annou Kolářovou, jejíž fotoobrazy jste mohli nedávno vidět v galerii Trafačka na výstavě nazvané Proměny.
_
S výtvarníčkou Ankou Kolářovou som sa prvý raz stretla vo fotogalérii Trafačka v novembri minulého roka. Zaujala ma okamžite svojou veselosťou a prívalom pozitívnej energie, ktorý z nej priam srší na všetky strany. Vtedy som ešte netušila, čomu sa táto umelkyňa venuje a aké nádherné obrazy vytvára. Narodila sa v znamení Vodnára v roku Koňa a pri príležitosti životného jubilea nedávno otvorila výstavu svojich fotografií s názvom Premeny.
_
Anka, už prvý pohľad na tvoje fotografie prezrádza, že to nie sú náhodné cvaky, ale premyslené kompozície s jasným zámerom. Cit pre výtvarné umenie ťa sprevádza od útleho detstva, čo si napokon aj vyštudovala.
Áno, vyštudovala som Pedagogickú fakultu v Nitre, aprobáciu výtvarná výchova a slovenský jazyk, hoci som sa snažila 3x o prestúpenie na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Nakoniec som dokončila školu a povedala som si, že nemusím mať predsa školu na to, aby som maľovala, kreslila a hľadala svoje vyjadrenie…tak to proste malo byť, spoznala som život z úplne iného uhla.
Čo ťa od výtvarných techník priviedlo k fotografii?
Asi to bol nedostatok času, alebo netrpezlivosť vidieť výsledok svojho „objavu“ skôr, než ho namaľuješ. Nakoniec, keď cestuješ a obdivuješ krásy našej alebo inej krajiny, najrýchlejšie, ako zachytiť okamih a krásu pravej chvíle, je použiť fotoaparát.
A samozrejme, bol to aj manžel fotograf, ktorý bol nervózny z mojich nekonečných požiadaviek, aby mi odfotil moje objavy, keď on si fotil svoje. A tak mi venoval svoju starú dobrú zrkadlovku CANON EOS-1 D, Mark II digital.
Aj keď som zo začiatku fotila na automatiku, ono vám to nakoniec nedá, keď držíte v rukách niečo také ťažké, postupne zisťujete, čo všetko, aj s rôznymi objektívmi to dokáže. Takže by som odpovedala, že to bolo cestovanie … aha a ešte naša „lúčna“ záhrada.
Z tradičného filmu si prešla na Photoshop. Pri počítačoch sme si zvykli na rýchle spracovanie. Nepoužívaš jednoduché a najmä nie celoplošné úpravy. Ako dlho sa venuješ jednému obrazu v digitálnej tvorbe?
Keď začnem upravovať fotografiu, vyberiem si z množstva práve takú, ktorá ma najviac zaujme nielen kompozíciou, ale aj farebnosťou. Niekedy je to záber, ktorý nikomu, okrem mňa, nič nehovorí, dokonca by ju z množstva záberov vyhodil, ale práve tá je pre mňa tá najzaujímavejšia, lebo mi niekedy poskytuje viac možností úprav a premien, než dokonale upravená a ostrá kompozícia. Takže s vybratou fotografiou robím niekedy 3 až 6 hodín, alebo aj celý deň a aj týždeň, dokonca k niektorým sa vrátim aj po mesiacoch, pretože, ak sa mi podarí niečo, z čoho som nadšená, dokážem si tento moment objavenia prezerať každý deň, prípadne skúšať ešte iné zmeny, pokiaľ nie som presvedčená, že je obraz konečný a môžem ho ukázať priateľom, alebo ho vytlačiť na kvalitnom fotopapieri a predstaviť ho prípadne aj na výstave.
Tvojou doménou sú sýte farby a nápadné farebné kombinácie. Život nie je len čierno-biely. Ktorá je tvoja obľúbená farba a prečo?
Neviem, či je správne vyberať si farbu, keď žijeme v nádhernom farebnom svete. Mám rada všetky farby, ktoré sú všade okolo nás a nielen tu na zemi, ale aj v morských hlbinách, čo ma presvedčilo, že sa farieb nemáme vôbec báť. Veľakrát som počula názory, aby som farby trocha potlačila a robila v matnejšom prevedení, ale zistila som, že farby sú predovšetkým spojené s našim prežívaním, s pocitmi smútku, bolesti a hlavne radosti zo všedných darov života. A ten je predsa nádherný, nie?
Na svojich fotografiách dokážeš aj obyčajné veci premeniť na zaujímavé. Čo je tvoja najväčšia inšpirácia?
Oslovujú ma hlavne staré domy s rozbitými oknami, stenami, zrúcaniny hradieb, chaoticky poukladaných skládok dreva, zamknuté dvere a reťazami obtočené brány, alebo studne, ktoré mi pripomínajú zvláštne uzamknuté tajomstvá v každom z nás. Rada mám uličky a schody, ktoré niekam vedú, kamene, čo niečo znamenajú, kríže, čo niečo vypovedajú, kvety a kytice, čo všetkým z nás radosť prinášajú. Mám rada človeka v jeho čistote prejavu, v jeho neskrývanom smútku, alebo radosti. A ešte niečo, mojou najväčšou inšpiráciu je naša dedinská záhrada a môj päťročný vnúčik, s ktorým fotím a objavujeme všetko, čo je okolo nás s neuveriteľne krásnou detskou radosťou a neúnavnosťou…
Na mňa aj veľmi vážne témy v tvojom spracovaní pôsobia optimisticky. Máš svoj obľúbený citát, ktorý vystihuje to, čo chceš svojimi obrazmi povedať divákovi?
Áno, ten citát vystihuje presne to, čo cítim pri fotografických „výpravách“ a ich spracovaní.
Aká bola okrem univerzity tvoja škola praktického výtvarného života? Mnohí totiž často považujú umenie za akúsi nadstavbu bez praktického využitia.
V škole sme pracovali s rôznymi výtvarnými technikami: kresba, maľba, drevoryt, linoryt, intarzia, suchá ihla, koláž, typografia, sochárske práce, práce s hlinou, ale mňa najviac bavila voľná kombinácia kresby tušom, doplnená farbou olejového pastelu, ktorý nútil k výtvarnej štylizácii obrazu. V škole, pod vedením maliarov, grafikov a sochárov nás viedli k voľnému osobitému prejavu. Mali sme možnosť vystavovať, navštevovať výstavy našich a zahraničných umelcov, spoznávať históriu nielen v architektúre, ale aj v širokom zábere umeleckých techník.
Družstevný podnik Optima bol zameraný na reklamu a propagáciu komerčného a politického zamerania pre obchodné domy a predajne Jednoty na celom Slovensku. Pôsobenie v tejto oblasti bolo pre mňa dosť veľkým skokom z umelecky spracovaných námetov, ktoré sme na fakulte tvorili, prejsť do tvrdo realistických komerčných a niekedy až prísne ohraničených motívov. Samozrejme aj tu som mala možnosť vidieť praktickú prácu písmomaliarov, tlačiarov, mohla som byť pri práci sieťotlačiarov, nadýchať sa vône farieb a vidieť výsledky tých šikovných nedocenených umelcov.
V tejto sfére sa mi podarilo presadiť tvorbu a tlač maľovaniek, vystrihovačiek, ktoré boli v obchodnom reťazci zamerané na deti školského a predškolského veku a samozrejme, pár som ich aj navrhla. V tomto období som začala s ilustráciou pre české a slovenské vydavateľstvá a detské časopisy Včielka,Zornička ai.
Vlastné nápady ťa priviedli napokon do vlastného vydavateľstva. Pre koho boli určené tvoje ilustrácie?
V období ekonomických a politických zmien som si uvedomila, že keď môžem ilustrovať pre iné vydavateľstvá, tak bude lepšie, keď budem robiť pre svoje. Odišla som z podniku a založila som si vydavateľstvo a reklamnú agentúru PALETA.Vydavateľstvo bolo zamerané na vydávanie mnemotechnických pomôcok, ktoré mali byť doplnkom povinného učiva. Boli to väčšinou maľovanky, vystrihovačky pre deti MŠ a žiakov1. stupňa ZŠ, zamerané najmä na slovenský jazyk a matematiku.
Spolupracovala som s učiteľmi ZŠ, s ktorými sme vydali aj doplnkovú učebnicu „Zvedavka prvouka“, schválenú MŠ SR pre 1. ročník. O túto učebnicu mali záujem aj maďarské školy, no od MŠ SR sme nezískali finančnú pomoc na jej realizáciu…Taktiež v spolupráci s ľudovou autorkou rozprávok z Veľkého Zálužia, ktoré zozbierala a ilustráciami doplnila Edita Žilíková, som vydala rozprávkovú knižku „Bol raz jeden strom“.
V spolupráci so sponzormi boli rozprávky prepísané v Breilovom písme pre nevidiace a slabozraké deti, ku ktorým bola darovaná aj audiokazeta s nahrávkami rozprávok, ktoré narozprávali herci Starého divadla v Nitre s originálnou hudbou rómskej kapely z Mojmíroviec. Tie rozprávky sú proste prenádherné, pripomínajú mi rozprávky Pavla Dobšinského.
Bolo to taktiež nádherné obdobie, plné zmien a entuziazmu, ale aj sklamaní z nepodnikateľského prístupu mnohých tzv.podnikateľov a z neprávneho prístupu štátu, ktorý aj doteraz nemá veľký záujem právne ochraňovať malých podnikateľov.
Je jasné, že máš k deťom blízky vzťah. Aj v tebe stále žije veselé zvedavé dieťa s túžbou objavovať a skúšať nové veci. Na čo z detstva si rada spomínaš?
Asi na toho prvého koníka, ktorého mi možno ako 5 ročnej nakreslil otec, ako ma mamina podporovala, keď som sa niekde v kúte izby zašila s kresbami a nemusela som upratovať, lebo som kreslila, ako moje dve sestry, s ktorými som bývala v jednej izbe, ochotne rešpektovali moje nočné tvorivé seansy a oni si pritom mohli čítať svoje hrubé knižky, o ktorých mi potom rozprávali… Moje detstvo bolo nádherné, som dievča z majera, takže som žila v blízkosti rôznych zvierat a aj na našom dvore sa hemžili všetky druhy kačiek, husí, sliepok, moriek, zajacov, prasiatok, mačiek a holubov, ktoré sme kŕmili a obdivovali ich dokonalý let. Asi aj preto sa mi často snívalo, ako vzlietam zo strechy nášho starého domu a ako sa snažím učiť lietať aj moje sestry, brata a všetkých známych…Ten pohľad z výšky bol nádherný.
Čo by si ešte chcela objaviť?
Myslím, že ja, alebo my vlastne nič neobjavujeme, len náhodou si všimneme niečo, čo už objavené bolo, čo je v prírode len tak na dlani, pred našimi očami, ale naše momentálne možnosti, vývoj, technika nám umožňujú meniť skutočnosť, realitu tak, aby vystihovala naše myšlienky, predstavy a posúvala tak našu tvorbu, momentálne u mňa fotografiu, do iných, možno neobvyklých možností, kreácií, či dimenzií? Chcela by som ešte vyskúšať kombináciu fotografie s kresbou, pastelom, ai. Skúšam objaviť aj krásu hliny pri tvorbe keramických výtvorov a možno, ak čas dovolí, spojím keramiku s fotografiou, ale to už fantazírujem.
Evka – Evla nám však na workshope o kyanotypii dokázala, že sa s fotografiou dá vytvoriť aj nemožné…A to ma fascinuje. Takže, chcem objavovať stále, pretože mi to dáva pocit šťastia a radosti, ktorý hľadáme všetci.
Ďakujem veľmi pekne za rozhovor, k životnému jubileu prajem všetko najlepšie a bodaj by si ešte dlho šírila toľko veselosti a optimizmu.
_
Autorka rozhovoru: Evla Vlašičová