Reportáž z jarního „temnokomornického“ srazu v Bzenci očima Viki Kollerové.
_
‚Aký fotoaparát si berieš? Digitál, ale beriem aj Kowu, keby si ju chcel niekto vyskúšať.‘
Môj prvý (vraj jarný) temnokomorný zraz bude podľa predpovedí plný slnka. Mali sme ísť na motorke, ale pri mojej chronickej filmovo-digitálnej dileme a obľube vláčiť so sebou všade statív sa nám nakopila batožina, tak sme nakoniec nasadli do auta. Veď nejde o to akým prostriedkom, hlavne že sa dostaneme tam, kam chceme.
Do juhomoravského mestečka Bzenec je to z Bratislavy iba hodina cesty autom, tak sme meškali iba necelý deň. Ostatní účastníci mali na prekonanie introvertných sklonov, často sa objavujúcich u fotografov každého druhu, celý piatkový večer. Ja som bola hodená rovno do vody, a to doslova, lebo hneď po prvých podaniach rúk sme sa dozvedeli o plánovanom výlete po Baťovom kanáli.
Slovo fotozraz evokuje pocit, že by mal človek niečo odfotiť, ale pri mojich autisticko-nudistických sklonoch som statív radšej nechala v aute a na spoločnú prechádzku miestnym parkom som si zobrala to najľahšie, čo vo svojej filmovej fotovýbave mám, a aj to len preto, aby som môjmu spoločníkovi, ktorý sa ma už dlhšiu dobu snaží zatiahnuť do temných kruhov, nerobila hanbu.
Zvyknem fotiť v intimite samoty, a tak mi bolo od začiatku jasné, že v skupinke ľudí, z ktorých väčšinu takmer nepoznám a zvyšok vôbec, zostane moja Leica iba rekvizitou. Nejde iba o potrebu skryť sa. Úcta k filmovému materiálu, pevné ISO a nemožnosť kontroly ma jemne paralyzujú, o paralaxe nehovoriac. Ticho som závidela tým, ktorí nabrali odvahu vytiahnuť digitál a bez zábran zaznamenávali neopakovateľné momenty medzi priateľmi, ktorých nespája len nadšenie pre drahé kovy.
Nechala som si zájsť chuť na zopár fotiek obťažkaných „keby“ – (keby tam neboli žiadni ľudia, keby som mala so sebou statív, keby bolo iné svetlo) a radšej som sa aspoň okrajovo podielala na záberoch ostatných, uvoľnenejších jedincov. Ku koncu prechádzky som konečne narazila na scénu, ktorá sa mi zdala aspoň trošku hodná filmu a odpálila nahromadené napätie ukazovákom.
Prehliadka Baťovho kanála, romanticky spustnutý židovský cintorín, ochutnávka miestnych vín, dramatický výstup na Bzenecký „hrad“ a večerné prezeranie fotografií zostali z mojej strany nezaznamenané. Zaspávala som s predsavzatím, že ďalší deň dám fotografii šancu aspoň cez nuly a jednotky. Hovorím si, že digitál je pre mňa dobrý tréning. Nie všetko sa dá zvládnuť premýšľaním. Dáva mi slobodu hľadať, hrať sa, vidieť – učiť sa vidieť. Zdá sa mi bezprostrednejší.
Naledujúci deň mal čaro posledného a už od rána som cítila, že je treba dohnať zameškané. Svetlo v hotelovej izbe sa mi zdalo inšpiratívne – asi aj tým, že sme ju mali opustiť do desiatej a bolo skoro jedenásť. Veď čo láka fotografa viac, ako príležitosť, ktorá tu onedlho nebude. Na rozkladanie statívu a tažkopádne cibrenie kompozície nebol čas, tak som zneužila môjho spolubývajúceho. Od klasiky k digitálu, od fotografky k modelke… odfotil ma v tmavom kúte, akoby som sa mala za čo hanbiť.
Druhú návštevu židovského cintorína som chcela využiť čo najlepšie. Po pár pokusoch v ochromujúcom teple poludňajšieho slnka mi oťaželi ruky a ja som náhle pochopila, že najlepšie bude spojiť sily so zdatnejšími jedincami a sústrediť sa skôr na výsledný obraz ako na to, kto stlačí spúšť. A tak som skĺzla (miestami sa vyšvihla) do polohy modelky, ktorá premýšla, tvorí, ale nemá pritom spútané ruky.
_