Občas se mi dostane do ruky pěkný text. Do ruky míněno do e-mailu. Koncem února do naší poštovní schránky přistálo opravdické psaníčko ukrývající tři zelené hustě popsané listy a dětský obrázek. Dopis se ale někam založil a náhodou jsem ho objevila až minulý týden. A tak jsem si sedla k počítači a poctivě opsala každé slovíčko.Vzpomínky na dřevní počítačové časy pro pamětníky i pro mladší ročníky v podání Evly Vlašičové.
_
Vyše 30 rokov bez počítača a internetu
Niekto na Vianoce počítač dostane, niekomu sa na Vianoce počítač pokazí. Mne sa pokazil a hoci som vzápätí dostala nový kus, vyzerá celkom inak, správa sa inak a nemám ho rada, a neviem ho obsluhovať. V mysli som sa vrátila do školských lavíc, keď sme ako deti čítali sci-fi literatúru a fantazírovali o robotoch a počítačoch, ktoré nám uľahčia život.
Áno, prvé počítače typu Atari, PMD1 a PMD2 som sa učila obsluhovať na gympli. Keď sme v učebni zbadali prvú 286-ku, na život a na smrť sme sa vadili, či sa to volá PéCé alebo PéPé, pričom nikto netušil, čo tie písmená znamenajú. Potom došli štvrtáci, riadne sa nám vysmaili a jeden nám záhadné skratky objasnil. Ako prvé sme sa na onom PéCéčku naučili hrať „Tetris“. Potom dlho-dlho nič a potom zrazu textový program T602. V programovaní som dokázala nakresliť jednoduchý domček a snehuliaka. Slovo internet v tom čase v slovenčine ešte neexistovalo.
Na univerzite boli počítače o triedu vyššie: 386-ky. Obsluhovať sme sa učili nie len klávesnicu, ale aj myši a samozremosťou bola aj základná údržba tej guličky na spodku myši. V slovenskom slovníku spisovného jazyka pribudla okrem tradičnej pamäti aj počítačová pamäť podľa vzoru dlaň. Internet už vo svete prebiehal, u nás zatial´ stále nie. Na cvičeniach nás skúšali v obsluhe Norton Commandera a rôznych editorov (textový, tabuľkový, databázový), skúšali nás okrem (ešte stále) ruštiny aj angličtinu a nemčinu a GV Basic, prípadne C++.
Napriek počítačom sme stále informácie vyhľadávali najmä v knižniciach, rysy sme rysovali ručne, projekty, protokoly a technické správy vrátane všetkých výpočtov sme robili a písali ručne. Na konci prvého ročníka som sa dozvedela, čo znamená www, ale slovo internet sa ešte stále bežne nepoužívalo.
Do terénu sme so sebou ťahali drahé a najmä príšerne ťažké zememeračské zariadenia a statívy s výtyčkami. Na obsluhu každého prístroja bolo treba vždy aspoň dvoch.
Až desať rokov po škole som videla pracovať geodeta individuálne, miesto 12-kilovej totálnej stanice a dvoch pomocníkov mal malý prístroj za milión korún napojený priamo na satelit a stlačením jedného gombíka okamžite zistil súradnice GPS. Á, počítač! Takže to nemusí byť len obrazovka a veľká krabica pod ňou. V krvavom pote som napísala na počítači text diplomovej práce, pričom tabuľky, grafy a mapy som radšej dorobila ručne. A potom to celé vypuklo!
O hodinkách s vodotryskom sa hovorilo už dávno, no tie zatiaľ stále nikto neponúka. Hodinky s internetom dnes už má kde-kto.
Do života vstúpil mobilný telefón! Veľkosťou aj tvarom zodpovedal takmer tehle, pre istotu sme ho nechávali doma na poličke. Display hlásil len počet neprijatých hovorov, žiadne čísla. Ľudia na ulici sa hanbili, keď sa ozvalo zvonenie a ak už museli hovor prijať, tvárili sa nenápadne. Ubehlo sotva 20 rokov a svet sa zmenil na nepoznanie. Kto nemá externý mozog, ako keby nemal žiadny. Ľudia na uliciach, vo verejnej doprave, ale i za volantom nahlas rozprávajú o svojom súkromí, do prístrojov všetkých veľkostí prezrádzajú najdôvernejšie informácie, často při tom prehnane gestikulujú a vôbec si nevšímajú, že vstupujú na vozovku priamo pred idúce auto. Internet je všade, pomaly sa bojím otvoriť chladničku, aby nebol aj tam. O hodinkách s vodotryskom sa hovorilo už dávno, no tie zatiaľ stále nikto neponúka. Hodinky s internetom dnes už má kde-kto.
S druhým bábätkom v náručí som sa v záujme zlepšenie rodinnej finančnej situácie opäť začala učiť na počítači. So slzami v očiach a stopkami pri klávesnici som v prvej verzii fotošopu dolaďovala pleťovku, orezávala útvary, priraďovala písmu farbu a priehľadnosť, dávala logiku vrhnutým tieňom. Decko revalo, lebo chcelo spať. Manžel reval, lebo mi to nešlo dostatočne rýchlo. Ja som revala, lebo som si nevedela zapamätať správnu kombináciu kláves a poradie úkonov. Slzy aj nervy tiekli prúdom. Počítače sú tu a kde je to zjednodušenie života a ušetrený čas? Na Internete? Našla som tam pár diskusií o tom, čo všetko musí žena v domácnosti, o tom, ako sa rodí do vody, o tom, ako ktorý manžel necháva opreté ponožky pri posteli …
Decko revalo, lebo chcelo spať. Manžel reval, lebo mi to nešlo dostatočne rýchlo. Ja som revala, lebo som si nevedela zapamätať správnu kombináciu kláves a poradie úkonov. Slzy aj nervy tiekli prúdom.
V rámci výuky som si musela urobiť aj vlastný web (stále sa dá nájsť jako evčin veb) a ani si nepamätám ako, prepadla som čaru počítačového sveta. Hry ma nebavili, ale to množstvo informácií na Internete a tie možnosti manipulácie s obrazom! Keď nám pri jednej rodinnej akcii padla filmová zrcadlovka do bazéna, neváhala som použiť našetrené peniaze na prvý skutočný digitálny foťák. Ja a počítač sme konečne začali byť kamoši. Najradšej som mala Fotošop a popri práci diskusie o detičkách, psoch a receptoch na zdravé jedlá. Povinnosti som splnila čo najrýchlejšie, aby mi ostalo viac času na počítač – toto je to urýchlenie. Odkedy mi raz mama zavolala, že má vážny zdravotný problém, nechávam mobilný telefón zapnutý aj v noci. Nič by som v noci nevyriešila, no aspoň sa všetko dozviem včas.
Na Internete sa medzičasom objavilo niekoľko spravodajských portálov, zoznamiek, fotoserverov, fejsbúk … Aj vďaka počítačom sa rozpadlo moje prvé manželstvo a aj vďaka internetu som sa vydala znova. Cez Internet som si našla mnoho ďalších známych, naučila som sa používať rôzne techniky, odštartovala som svoju fotografickú cestu. Komunikácia priamo zoči-voči. Naučila som sa počítač obsluhovať, no nenaučila som sa oň starať. Asi ako keby som dala do okna kvet a nikdy ho nepoliala. Postupne prestávali fungovať aplikácie, prídavné zariadenia, vykonávanie povelov trvalo čoraz dľhšie, dokonca počítač začal svojvoľne robiť to, čo mu nikto nekázal … Bolo jasné, že je len otázkou času, kedy bude môjmu počítaču amen. Vydržal 10 rokov.
K novému systému si neviem vytvoriť vztah. Začali mi prichádzať sms-ky od priateľov, prečo nie som na fejsbúku. Neviem, nemám počítač, inak som v poriadku. Časom som zistila, že kvôli nevhodným fotografiám mi konto zablokovali, pokrytecky som opäť odsúhlasila podmienky fejsbúku, konto sa mi obnovilo, uverejnila som ďalšiu hanbatú fotku a nový počítač vypla. Neodsúhlasím si kontrolu nad sebou len preto, aby som žila vo virtualite. Oprášila som znalosti azbuky a začala som písať list priateľovi do Odessy. Zašla som do obchodu, kúpila som vecičky pre kŕsňatko a napísala som list do Cedar City v Utahu. Poštárka v priebehu dvoch dní odoslala do sveta dva listy a nie úradné oznámenia.
Za dva týždne bez počítača som vytvorila dve sklené fotografické objekty, niekoľko papierových fotografií, a veľa inej užitočnej práce som urobila.
Nemám vám to ako ukázať na monitoroch, nemám svoj starý počítač. Nevadí. Kto sa zaujíma, ten ma nájde, ja tiež nájdem ľudí, o ktorých sa zaujímam. Raz povedala istá moja suseda vo Vajnoroch: „Počítače sú fajn, ale motyka je navždy motyka.“ Napokon, vyše 30 rokov som žila bez počítača a Internetu, snáď som to za 5 rokov nezabudla!
_
Autorka obrázku – Slávka Vlašičová