Pondělní přemítání nad taji a relativitou vztahů nejen přírodních.
_
„Pri muchotrávke vždy rastie dubák? Nie, pri dubáku vždy rastie muchotrávka!“
Keď sme ako deti chodievali do lesa na huby, mama nám vravievala, že pri každej muchotrávke rastie aj dubák, len ho treba nájsť. Takmer zakaždým sa potvrdilo, že je to tak. Stačilo sa riadne poobzerať vôkol a nejaký dubáčik sa vždy našiel.
Až teraz, po mnohých rokoch, pri okopávaní záhonov na záhrade som si uvedomila, že je to celkom naopak. Pri každom dubáku rastie muchotrávka, niekedy dokonca viacero. Muchotrávky sú nápadné, málokedy obžraté od myší či slimákov, takmer nebývajú červivé a keď je sezóna, je ich plný les. Huby rodu muchotrávka bývajú jedovaté, niektoré smrteľne. Na našom území rastie aj výnimka potvrdzujúca pravidlo: Amanita rubescens, ktorá patrí medzi najchutnejšie jedlé huby.
Dubáky, resp. huby hríbovité sú väčšinou chutné, jedlé a hubármi i nehubármi veľmi vyhľadávané. Ich vzhľad je často nenápadný, skvele chutia nižším i vyšším stavovcom a nesmú chýbať v žiadnej vianočnej kapustnici. Na rozdiel od šampiňónov a hlív sa nedajú vypestovať v kvetináči. A ako všetko v prírode, aj dubáky majú svojich nechutných dvojníkov.
Pri každej úžitkovej rastline prinášajúcej úrodu rastie burina – skrytá v tieni listov rastlinky, o ktorú sa človek stará, ktorú zavlažuje, okopáva, hnojí, oberá od škodcov. Takto utajená burina si užíva všetky výhody starostlivosti a má nádej, že pokiaľ zostane nepovšimnutá, nič zlé sa jej nemôže stať. Lenže kým úžitkové rastliny musí človek pestovať zo semienka a chrániť pred škodcami, plevel sa množí sám v čase i nečase, nekontrolovane a všade. Je len prirodzené, že ak burinu nezneškodním, onedlho prerastie to, z čoho mám ako pestovateľ osoh, až napokon môže pestovanú rastlinu zahubiť. Plevelu je vždy akosi nepomerne viac než ušľachtilých plodín. No, čuduj sa svete, napriek dostatku, škodcovia oň nejavia záujem. Aj tie bezmozgé slimáky vedia, že šalát chutí lepšie než tráva.
Učím sa na vlastných chybách. Kým som sama nehospodárila, veľmi ma zlostilo, že mama vytrháva tie nádherné liany s fialovými kalichmi. Mama umrela, začala som sa o záhradu starať ja. Tu kvietok, tam kvietok, nechcela som tú krásu ničiť. Ona sa však nenechala spútať, obmedziť, regulovať a zničila moju úrodu. Convolvulus (pupenec, svlačec) mi doslova zadusil fazuľu, rajčiny, broskyňu. Tento rok striehnem a starostlivo vytrhávam každú nechcenú rastlinu hoci len s klíčnymi listami, krása-nekrása.
Verím, že všetko v prírode má svoj význam a aj ten parazit je potrebný, hoci zmysel existencie parazitov nám často uniká. Okopávam záhradu, premýšľam o svete, o ľuďoch a nachádzam paralelu medzi burinou a negatívnymi ľuďmi, ktorým sa v živote nevyhne ani budhista, prirovnávam v duchu svojich priateľov k tým vzácnym druhom, ktoré sú vo voľnej prírode na vyhynutie a ďakujem vesmíru za to, že môžem žiť, ako sa mi páči, že môžem robiť, čo ma baví, že vládzem zdolávať prekážky, ktoré mi život stavia do cesty. Hľadím aj ďalej a pýtam sa bez nároku na odpoveď, komu som ja ten schodík, po ktorom sa stúpa hore, komu sa ja prekážka brániaca v pohybe, kto ma vníma ako parazita a kto naopak vo mne vidí vzácny druh.
_
Text a fotografie: Evla Vlašičová