Když se střetnou různé světy, nemusí to být vždy kolize.
_
Dva rôzne svety, dva rôzne jazyky, spojili sa v jedno v hudbe
Najväčší zázrak zo všetkých je láska (citát z jednej z amerických piesní). Z lásky sa rodí nový život – zázrak. Nový život nemusí byť nutne len plačúci človiečik, nový život môže byť v novej myšlienke, v novom prístupe k starej veci, nový život môže vzniknúť v okamihu absolútneho odpútania sa od svetských ťažôb.
Dcéra spieva v detskom speváckom zbore. Zbor má vyše 60-ročnú tradíciu a krásny zvuk tvorený čistými detskými hlasmi. Živé vystúpenia, koncertné či štúdiové nahrávky priam radosť počúvať! Nedávno zbor koncertoval pri príležitosti svetového turné istého amerického speváckeho zboru. Stretli sa dva svety, dve kultúry, dve rozličné poňatia jedného umenia, zborovej piesne.
Našinec je ešte stále zvyknutý na to, že teleso s celoštátnou pôsobnosťou musí byť na úrovni, musí vystupovať reprezentatívne a preto nových speváčikov prijímajú do zboru len raz za rok po náročných rytmických a intonačných skúškach. A keďže zbor veľa cestuje, nahráva a vystupuje, podmienkou je, že deti musia byť v škole výborní žiaci, aby ľahko dobehli zameškané učivo – proste elita. Aj zo Spojených štátov k nám zrejme priletela tamojšia elita. Keď na pódium nastúpili „deti“ ženských tvarov a moderátor vymenoval všetky ocenenia a vyznamenania, ktoré zozbierala dirigentka a zakladateľka speváckeho zboru, čakali sme aj mohutné hlasy. Prvé tóny úvodnej skladby zneli skôr rozpačito a pre ucho náročného poslucháča odchovaného na kvalitnom zvuku aj trocha nečisto. Nepresvedčili ani ďalšie skladby, latinčina s americkým prízvukom mierne pobavila. Boli sme slušné a trpezlivé publikum, zámorských hostí sme zakaždým ocenili povzbudzujúcim potleskom a tajne sme dúfali, že na záver nebude prídavok.
Záver však bol jedno obrovské a príjemné prekvapenie. Posledné dve skladby totiž spievali oba spevokoly spoločne. Najprv znela pieseň Rise and Shine amerického skladateľa Rolla Dillwortha – naše deti sa angličtinu učia snáď od materskej škôlky, takže im nerobila žiadny problém. Avšak klobúk dolu pred mladými Američanmi, ktorí sa možno nikdy predtým nestretli so slovenčinou – jedným z najťažších jazykov sveta. Spoločne s našimi deťmi totiž bravúrne zvládli druhú slovenskú hymnu – skladbu od Eugena Suchoňa Aká si mi krásna (ty rodná zem moja) v krásnej čistej melódii, v ľubozvučnej slovenčine. Verím, že počas nácvikov im niekto aspoň približne preložil, o čom spievajú.
Publikum sa konečne dočkalo odmeny a všetkých interprétov sme ocenili búrlivým potleskom. A opäť ma umenie primälo k premýšľaniu. Každá minca má dve strany: zvuk bol zúfalý, ale pozitívum som našla – veď tie deti sa spevu venujú najlepšie ako vedia, nerobia výtržnosti, nemrhajú časom pred monitormi, cestujú po svete a spoznávajú iných ľudí, iné kultúry, iné zvyky. Hudba im otvára nie len oči, hlavy, srdcia, ale aj nové možnosti a to je asi posolstvo akéhokoľvek druhu umenia – spájať ľudí, spájať národy, cestovať v čase a užívať slobodu. Všetci si boli vedomí svojich kvalít a zároveň možností a tak vedľa seba stáli bez rivality, bez závisti, bez zahanbenia, len s čistou radosťou zo spevu, zo spolupatričnosti v danom okamžiku.
Toto zamyslenie ma celkom odpútalo od negatívnej energie vyslanej inou osobou a ja som si zrazu uvedomila, že v slovenčine nedokážem tak trefne vyjadriť fotografickú slovnú hračku:
„I need all the negatives, because I can change them to my own positives.“
Ďakujem.
_
Text a foto: Evla