Tvoření není výsadou umělců. Každý z nás denně tvoří, rukama či myšlenkou. I my sami jsme byli „stvořeni“. Občas stojí za to vzpomenout si na naše tvůrce a ze srdce jim poděkovat.
_
Každé narodeniny ďakujem mame za to, že ma mala a vychovala. Už niekoľko rokov však konečne ďakujem aj otcovi, lebo krv nie je voda.
Mať deti nevyžaduje žiadne špeciálne zručnosti ani mimoriadne nadanie, asi preto ich má hocikto. Byť zodpovedným rodičom a vychovávať svoje potomstvo považujem za náročné umenie vyžadujúce dávku fantázie a tvorivosti. No vrchol umenia je podľa mňa schopnosť autorov dieťaťa komunikovať ohľadom svojho diela. Takýchto umeleckých dvojíc veľa nepoznám.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola ešte malé dieťa. Mama ma vychovávala prísno, otec vôbec – do svojich 36 rokov som ho nepoznala. Nebol na mojej stužkovej, nebol na mojej promócii, nebol na mojej prvej svadbe, ba ani na tej druhej (tretia už principiálne nebude). Až keď sa môjmu terajšiemu manželovi narodil syn, uvedomila som si, že každé dieťa má právo nie len na svoju matku, ale aj na svojho otca.
Na matrike v registri obyvateľov som si dala vyhľadať jeho adresu, posadila som svoje deti – jeho vnúčatá – do auta a riadne som prekvapila nie len jeho, seba, ale i celú jeho novú rodinu. Sú to zvláštne pocity stretnúť neznámeho a predsa blízkeho človeka, zoznámiť sa so súrodencami, s ktorými som nevyrastala, spoznávať ľudí, o ktorých existencii som ani netušila. S otcom si veru máme čo povedať za tie roky, čo sme sa nestretávali.
Som rada, že napriek rozvodu som v sebe nemusela riešiť stretávanie mojich detí s ich otcom. Človek by mal poznať svoje korene, lebo čím sú hlbšie, tým vyššie môže vyrásť. Vzťahy s rodičmi nikdy nie sú jednoduché, no sú dôležité.
Mrzí ma, keď ľudia, ktorí si kedysi boli takí blízki, že splodili dieťa, nedokážu medzi sebou komunikovať o svojom diele, aj keď je to dieťa už dospelé a má vlastné deti. Veď sú spoluautori toho najlepšieho, čo v živote urobili a z vydareného diela by mala byť radosť deliť sa o úspech.
Som svojim rodičom nesmierne vďačná za to, že ma spolu mali a aj za to, že sa nehádajú o zásluhy. Ľúbim ich oboch. Snažím sa aj s otcom svojich detí vychádzať tak, aby sa z nás deti nemali traumu. I tak si časom urobia vlastný názor na mamu i na otca a môžem len dúfať, že nebudú na autorov nadávať, lebo krv nie je voda.
_
Text a fotografie: Evla Vlašičová (vlastní tvorba a soukromý archiv autorky)