Nedá sa povedať, že žijem rušným spoločenským životom. Som skôr samotár, mám pár skutočných priateľov, veľa kamarátov a veľmi veľa známych, o nepriateľoch nehovoriac. Občas sa však dostanem do spoločnosti, kde sa musím predstaviť, pričom často noví známi konštatujú:
„Ach, áno, poznám, fotografujete akty!“
Voľakedy som sa snažila ľudí presviedčať, že nefotografujem len akty, ba dokonca ani akty, no časom som pochopila, že to nemá zmysel. Moja tvorba je plná nahých postáv. Je pravda, že sa nezameriavam na portrét, ani na oblečenie. Za roky, čo sa fotografii venujem, som zhmotnila naozaj najviac fotografií s figurálnou kompozíciou. Pátrala som po nejakých dôkazoch sama pre seba, že sa zaujímam aj o iné objekty než len o nahé ľudské telá. Mám množstvo negatívov s rôznymi zátišiami, momentkami, postrehmi z ulice. Doposiaľ som však nemala potrebu spracovať ich. Mám však pár negatívov a pozitívov z potuliek po krajine. Tie najskoršie sú vlastne aj moje absolútne fotografické začiatky z r. 1999, keď som nefotografovala za účelom zachytenia rodinnej atmosféry, alebo za účelom vzniku estetického obrazu, ale som proste len dokumentovala predmet výskumu mojej diplomovej práce na technickej univerzite.
Nedávno som spomínala na to, ako som ručne kreslila mapu skúmaného územia a náramne ma potešili fotografie lesných ciest v prílohovej časti. Spomínam si, že to bol poloautomatický kompaktný fotoaparát Minolta, ktorý som vyhrala v jednej súťaži počas štúdia, a farebný film, čo sa z neho stratil ktoviekde.
Krajina ma fascinuje. Nenápadne sa vpíja do ľudskej duše, získava si ju a napokon podmaňuje.
Krajina môže dušu nie len uväzniť pod ťarchou malosti a stiesnenosti, ale rovnako môže duši dať krídla, aby vzlietla a pokračovala k horizontu. Rada sa túlam krajinou, kultúrnou i prírodnou, najmä však tou našou, akoby kučeravou slovenskou.
Povedala som si, že ak budem najbližšie vystavovať, tak nosnou témou síce zostane ľudská duša, no v kompozíciách bude prevládať krajina vo svojej nahote.