Pri prelete nad horiacim reaktorom držal fotografa Rasskazova kamarát za nohy, kým on v rukách držal Kyjev 6 a dokumentoval.
V týchto dňoch uplynie presne 30 rokov od najväčšej atómovej tragédie na európskom kontinente. V sobotu 26. 4. 1986 necelú hodinu a pol po polnoci explodoval 4. reaktor Jadrovej elektrárne V. I. Lenina v Černobyle. Z historických zdrojov sa dá vyčítať veľmi veľa faktov o tejto tragédii, na internete je množstvo videozáznamov, ktoré človek môže sledovať v rôznych jazykoch. Nechcem sa venovať technickým podrobnostiam. Zaujíma ma skôr ľudská stránka celej udalosti.
Vyšetrovaním prípadu bol poverený predseda vládnej komisie vedcov z Moskvy Valerij A. Legasov, ktorý síce nebol špecialista priamo na jadrové reaktory, ale v tom čase patril k špičke uznávaných jadrových chemikov. Legasov priletel do Černobyľu už v sobotu večer a pri pohľade z vrtuľníka do krátera horiaceho reaktora mu bolo jasné, že do okolia uniká neviditeľná, no zákerná smrť. V tom čase už umierali v nemocnici prví hasiči, ktorí pri zásahu vôbec nevedeli, čo sa vlastne stalo, len konali svoju povinnosť a hasili požiar.
Legasov sa počas celého vyšetrovania stretával s najrozmanitejšími dezinformáciami, úmyselnými klamstvami a utajeniami skutočností, s ľudským strachom o pracovné miesto, s ambíciami zabezpečiť si lepšiu pozíciu, s túžbou zapáčiť sa nadriadeným, ale aj so statočnosťou a odvahou obetovať vlastný život pre záchranu druhých. Ťažko niesol situáciu, keď vedel, že je nutné čím skôr evakuovať obyvateľstvo najbližšieho mesta Pripjať (takmer 43 000 ľudí – všetko zamestnacov elektrárne a ich najbližších príbuzných), pričom komunistický systém túto nutnosť zamietol s vysvetlením, že by to mohlo spôsobiť paniku medzi obyvateľmi. Zarážajúce je aj to, že sa Sovieti snažili pod hrozbami zabrániť úniku informácií a chceli celú udalosť utajiť. Svet sa o tom dozvedel až z cudzích zdrojov, keď Švédi v pondelok namerali nezvyčajne zvýšenú rádioaktivitu na vlastnom území a vypátrali, že pochádza z Ukrajiny alebo z Bieloruska.
To už ale Sovieti „počítali životy“ (posielali záchranárov na istú smrť – niektorých o tom informovali, iných zasa nie). Až 36 hodín po výbuchu prišiel konečne príkaz na evakuáciu obyvateľstva. Ľuďom vtedy povedali, že majú 2 hodiny na zbalenie dokladov a najnutnejších vecí, že opustia svoje domovy len na 3 dni. Mnohí tušili, že to možno bude aj viac než len 3 dni, asi však nikto neveril, že to bude napokon 30 rokov a vlastne navždy. Zatuhnuté rádioaktívne palivo pod reaktorom bude vyžarovať nebezpečné gama lúče ešte najbližších 100 000 rokov.
Na uhasenie požiaru povolali do akcie najlepších vojenských pilotov v ZSSR. Likvidátori z vrtuľníkov holými rukami zhodili za 6 dní do horiaceho reaktora 5 000 ton materiálu. Prvým fotografom na mieste bol Igor F. Kostin. Fotograf Anatolij I. Rasskazov vtedy tiež letel v jednej z helikoptér. Pri prelete nad horiacim reaktorom ho kamarát držal za nohy, kým on v rukách držal Kyjev 6 a dokumentoval. V r. 2010 zomrel na rakovinu. Jednotlivé posádky tvorili dohromady takmer 600 ľudí, ktorí boli následne hospitalizovaní v moskovskej nemocnici. Väčšina z nich krátko na to zomrela.
Štatistiky sa rôznia a oficiálne údaje nikdy neboli zverejnené, no zdroje uvádzajú, že na likvidácii havárie sa podieľalo celkom 500 až 830 tisíc ľudí. Mnohí umierali v krutých bolestiach, no niektorí priam zázrakom prežili, s doživotnými zdravotnými i psychickými následkami. Po prepustení z nemocníc mali zákaz stretávať sa s cudzími ľuďmi a nesmeli sa dotýkať (ani objímať) s príbuznými – na dlhý čas stratili možnosť prežívať samotnú podstatu ľudského bytia.
„Niektoré tajomstvá vedú len ku katastrofe“ (V. A. Legasov)
Obce v okrese Černobyľ boli buldozérmi zrovnané so zemou, ostali po nich iba ceduľky s názvami. Ako Memento mori stojí dnes len ľudoprázdne mesto Pripjať. Ľudskosť sa prejavila aj tu, zlodeji vyrabovali, čo sa dalo, kým oblasť celkom neuzatvorili a ktovie, komu doma dodnes svetielkujú suveníry z Mesta duchov. Evakuovaní obyvatelia rozniesli rádioaktívny prach na svojich topánkach, vlasoch, oblečení.
Valerij A. Legasov sa ešte 2 roky po havárii snažil zbaviť viny operátorov riadiaceho strediska, ktorých na príkaz Politbyra obvinil z nedbanlivosti. Neuniesol však zodpovednosť za tieto umelo vykonštruované zistenia a spáchal samovraždu.
Cestovné kancelárie ponúkajú za 100 dolárov adrenalínové výlety do tesnej blízkosti vyhasnutého reaktora.
Zdroj: Historická revue 4/2016, Zažili skutečnou katastrofu BBC 2006, Zero hour 2004, The battle of Chernobyl Discovery 2006
Fotografie: Lasse Damgaard, A. Rasskazov, internet