Nepremyslený nápad vo vyhni znamená mozoľ naviac na dlani.
Keď som pred takmer 5 rokmi začala experimentovať s fotografiou na skle, ani mi nenapadlo, že sa budem kvôli vlastným obrazom potiť v kováčskej vyhni.
Prvé výtvory viseli na lankách pripnuté štipcami, no nebolo to ono. Ďalšie obrazy skončili v klasickom ráme, a tiež som si uvedomila, že tým stratili čaro skla. Vlani som sklené tabule nainštalovala len tak na skoby do steny a hoci divácke ohlasy boli skvelé, stále som nebola spokojná. V klasickom ráme to vyzeralo uväznené ako papier pod sklom, bez rámu to vyzeralo nedokončené.
Krehkosť skla je ako krehkosť ľudskej duše. Lenže človek nie je len krehký a zraniteľný, ale aj húževnatý a pevný. Táto úvaha nasmerovala moje kroky za kováčom do vedľajšej ulice v našej dedine. Kombinácia skla a železa sa mi zdala ako najvhodnejšia k tomu, čo chcem vyjadriť.
Dohoda s kováčom je rýchla: ak budem samoobslužná, môžem používať vyhňu a ak niečo dobré napečiem, aj mi pomôže. Piecť neviem, kuť však ešte menej. Kováč je kamarát, navyše aj absolvent VŠVU a magister umení, jeho pomoc je viac než vítaná, tak sa radšej snažím piecť chutné koláče.
Základ každej práce vo vyhni je jasná predstava o výsledku. BOZP a poriadok na pracovisku ovládam už zo zamestnania. Kým vyčistím vyhňu, príjemne filozofujeme nie len o umení a poslaní umelca, ale aj o súčasnej situácii doma i v zahraničí, preberieme históriu i geopolitické a kultúrne rozdelenie súčasného sveta, vynecháme len šport a napokon si vymeníme skúsenosti z ľadového jazera a z neďalekého horúceho prameňa.
Môj prvý pokus o rozžhavenie vyhne sa podobá skôr na založenie ohníka na opekanie v lese. Keď je už koks dostatočne rozpálený, môžem vložiť železo – podľa rozmerov napílenú pásovinu. Najvhodnejšia farba na nakúvanie je červená. Nie je však ľahké ustrážiť správnu farbu, odhadnúť čas nahrievania. „Umenie“ občas nechtiac vznikne aj pri iskrivo bielej farbe.
Kováč bežne používa 5-kilové kladivo. Prvé údery dám menším 2-kilovým, po chvíli mi je ale príliš ťažké. Napokon si vyberám 2 kladivká, ktorými viem dosiahnuť pomerne jemné tepanie. Po vychladnutí nakovanej pásoviny pokračujem v práci. Presne namerať, spíliť pod uhlom 45°, zabrúsiť vzniknuté hrany, vybrúsiť žliabky na zvary, zložiť pravé uhly, podľa potreby dorovnať do vodorovnej roviny. Kým s karbobrúskami problémy nemám, zváranie do pravého uhla mi nejde ani na tretí pokus. Radšej to nechám na profesionála. Kováč zvára a ja zatiaľ vo vyhni chystám háčiky. Po zazváraní ešte dobrúsiť zvary, lebo aj zo zadnej neviditeľnej strany musí byť práca poriadna. A znova doklepať do roviny, keďže vysoká teplota deformuje materiál.
Táto voľnočasová aktivita po fyzicky náročnej robote v zamestnaní dá môjmu telu naozaj zabrať. Vo vyhni musím mať jasnú predstavu, čo presne chcem dosiahnuť, lebo len tak sa spoliehať na náhodné osvietenie s kladivom v ruke spôsobuje zbytočné mozole a ubolené svaly.
Po takmer 4 hodinách intenzívnej roboty je prvý rám hotový! V kováčskej vyhni uvažujem o tom, ako vôbec a komu skrslo v hlave genderové vyrovnanie? Na základe vlastných skúseností nesúhlasím a radšej zostanem ženou so všetkým, čo k žene patrí a rada doma stretnem svojho manžela – skutočného muža, ktorý si vie zastať svoje miesto. Poďakujem za pomoc, špinavá, no spokojná odchádzam s hotovým obrazom v rukách a teším sa na ďalšie pracovné stretnutie o týždeň s novým sklom.