Mnohí sa ma často vypytovali, ako robím to, čo robím. Pokúšala som sa vysvetliť, no rýchlo som zistila, že raz vidieť je lepšie, než stokrát počuť, a tak som si povedala, že urobím vo svojom ateliéri deň otvorených dverí.
Prišli kamaráti, ktorých moja tvorba predtým zaujala. Jeden z nich mi povedal aj to, ako každoročne takúto akciu organizuje Moska – Malokarpatské osvetové stredisko v Modre a bolo by dobré sa tam prihlásiť. Nerada sa niekam hlásim, kým neviem, o čo presne ide.
Minulý rok nás pozval na Deň otvorených ateliérov kamarát sochár výtvarník Laco Černý do svojho ateliéru. S prázdnymi rukami sa nikam nepatrí chodiť, kúpili sme výberové vínko a šli sme na obzery. Okrem štedrého pohostenia nám Laco ukázal hotové i rozpracované projekty a dostali sme bedeker, podľa ktorého sme si vybrali ďalšie ateliéry na návštevu. Krásne na tomto podujatí je to, že človek môže bez ohlásenia nazrieť do ktoréhokoľvek ateliéru zo zoznamu a vidieť umelca priamo v akcii, alebo s ním len tak podebatovať o jeho diele.
Myšlienka sa mi zapáčila, nuž som sa rozhodla, že sa tento rok prihlásim aj ja. Zistila som, že našinci to celé prvý raz zažili v Rakúsku, kam sa dostali v rámci priateľskej výmeny skúseností. Nápad prispôsobili tunajším podmienkam, zvykom a mentalite, vypustili povinné objednanie sa na vopred určenú hodinu, dali urobiť stojany s propagačným obrázkom a menom umelca a číslom ateliéru podľa poradia v bedekeri.
Kolegyne v robote sú o mojich tvorivých aktivitách vždy podrobne informované, a tak sa už len spytovali, čo budem piecť pre hostí, lebo prijať návštevu bez domácich koláčikov by v ich očiach bola hanba. Piecť som nemala v úmysle, kúpila som víno biele i červené, dostatok kávy, nachystala som pomazánky na jednohubky, no koláče mi ani na um neprišli. Ešte som im prezradila, že sa navlečiem do monteriek zn. Meopta, ktoré mi prednedávnom darovala kolegyňa. V podniku kedysi pracovala a ochranné pracovné oblečenie dostávali. Túto relikviu z minulého storočia vnímam ako posvätnú vzhľadom na to, že všetky moje sklá na zväčšovákoch sú uvedenej značky a tmavomodrá farba sa mi hodí do tmy k výrobe fotografií.
Sobota ráno, dcéra so spolužiačkami mi pomáhajú chystať jednohubky. Chvíľu pred vypuknutím akcie zvoní telefón a volá kolegyňa z roboty: „Evi, prídi si pre koláče (aby si v hanbe neostala), napiekla som ich veľa a naši to všetko nepojedia.“ Sadám do auta a letím. Zlaté ženy, občas si o mne asi všeličo uletené myslia, ale majú ma rady a ja ich tiež.
Mám trocha trému, čakám najmä kamarátov, no nemôžem odmietnuť cudzích. V prvých návštevníkoch spoznávam susedov z konca ulice aj s 2-ročnou dcérkou. Princezná Arabela vie všetko pekne porozprávať a na ponuku namaľovať niečo farbami a rukami na veľký kusisko papiera reaguje veľkými očami a širokým úsmevom. Dievčatko namáča ruky do farieb a z odtlačkov drobných prštekov a dlaní vzniká abstraktný obrázok, ktorý si so sebou berie na pamiatku. Prichádzajú dcérine spolužiačky. Baby v puberte ťažko nahovorím na maľovanie rukami, ale nadchnú sa pre jednoduché fotogramy priamo pri dennom svetle. Udivuje ich už len to, že čistý biely fotografický papier vplyvom svetla mení farbu. S hotovými ešte mokrými fotkami bežia domov pochváliť sa rodičom.
Kamarátkine dievčatá zmĺknu a po hodine obe sušia pestrofarebné lúky plné rôznych bytostí a kvetov, ktoré vyčarili len farbami a vlastnými rukami. Dospeláci nešoféri si pripíjajú vínom a tiež sa tešia z fotogramov. Mám veľkú radosť z osobnej návštevy zahraničných kamarátov z FB. Koláče, víno aj káva chutia, obrazy sa páčia, prichádzajú známi i neznámi, z blízkeho i ďalekého okolia a dobrá nálada trvá až do neskorých večerných hodín.
Pred polnocou konečne zatváram dvere ateliéru a poberám sa domov spať, unavená a šťastná, naplnená dobrou energiou ľudí, ktorí boli zvedaví.
Ďakujem za návštevu, ďakujem za možnosť zúčastniť sa. Takto o rok sa znova budem tešiť na ďalších kamarátov, zvedavcov a tvorivé deti.
Foto: MOSKA.cz
Další fotografie k vidění zde: Malokarpatské osvetové stredisko v Modre