Fotostory tentokrát zabrousí do oblasti prózy, konkrétně do méně komerčního žánru sci-fi. Cena Karla Čapka je výroční literární soutěž fantasy literatury. Cena pro vítěze má podobu černého Mloka, kterého loni získala slovenská autorka Lenona Štiblaríková za svou novelu Bratislavská bludička. Kniha vyjde před vánoci a ilustrace do ní připravila slovenská fotografka Eva „Evla“ Vlašicová, která má s ilustrací již zkušenost (vytvořila ilustrační fotografii na obálku pro román Sklený vrch od slovenské spisovatelky Kataríny Soyka). Přinášíme malou ochutnávku z připravované novely. Posuďte, jak spolu tyto dvě ženské energie ladí. _
Bratislavská bludička
(ukázka z knihy)
„Povedz, sú všetky bludičky ako ty?“ prekvapil ma otázkou, pri ktorej som si uvedomila, že obaja premýšľame o tom druhom „Prosím?“ 
„Nuž vieš, upíri sú násilní, vlkolaci tiež, aj vodníci sa občas nevmestia do kože. Najmä ak im niekto špiní revír a ostatní sú na tom podobne. A čo ty?“ „Viem sa o seba postarať, nemusíš sa o mňa báť.“ „Zmiznutie je užitočná vec, ale čo ak to nestihneš alebo nebudeš môcť, čo potom?“ Má o mňa obavy kvôli Kostejovi, alebo si myslí, že som slaboška, čo potrebuje ochrancu? To teda nie som! „Ak to chceš vedieť, fajn. Poviem ti to. Nie všetky bludičky sú ako ja. Niektoré sa skôr podobajú na Hedvigu. Lovia pocestných a zdierajú ich z kože. Pre peniaze či pre potešenie, z nudy alebo preto, že sú vyrušované. Mútia ľuďom nielen cesty, ale aj hlavy. Desia a privádzajú turistov na pokraj šialenstva.“ Prezeral si ma so záujmom, no neveriacky. Strach som mu príliš nenahnala. Musím mu to vysvetliť inak. 
„Je taký film, volá sa Blair Witch. Pozri si ho. Budeš mať zhruba predstavu o tom, čo dokáže bludička. Často si nás mýlia so strigami, a preto sa o nás vie málo. Čo sa týka prežitia, sme na tom lepšie než ony. Nás neupaľovali, hoci sme žili na okrajoch dedín a lesov. Nikdy nás nemučili ani neväznili. Z istej bludičky raz zošalelo celé mesto. Všetci v ňom tápali a strácali sa, kým neumreli od hladu, vysilenia a hrôzy. Vraždili sa navzájom, prekračovali bludné kamene znovu a znovu. Nemohli nájsť bránu, zabudli, že existuje. Pri pokusoch preliezť hradby sa dochrámali, vypaľovali očistným ohňom susedov a mučili domnelé bosorky. Tak zanikla Sodoma. Potom Nemés odišla do Gomory a nejaký čas bol pokoj. Neviem, čo ju opäť rozhnevalo.“ Zlatko na mňa pozeral dosť prekvapene a asi premýšľal, či si z neho neuťahujem. „Tieto a ďalšie príbehy mi hovorievala mama, keď som bola ešte malá, aby som si uvedomila svoju moc a nezneužívala ju. Kedysi sme mohli tiahnuť z mesta do mesta, z dediny do dediny a nikto nás nenašiel. Ale svet sa zmenil. Musíme byť nenápadné. Škodiť druhým z roztopaše nie je správne.“ „Mám šťastie, že si taká krotká.“ Prosím? Aká? 
„Určite nie som krotká a rozhodne si nenechám diktovať, čo mám a čo nemám robiť!“ „Nie, nie, tak som to nemyslel, neurážaj sa hneď. Chcem len povedať, že miesto teba mohla v meste pôsobiť iná bludička, a keby bola ako tá z hororu, ako by som ju zvládol? Dokázal by ju niekto vyhnať z mesta?“ Premýšľala som, čo mu odpovedať. Pravdu alebo prijateľnejšiu lož? Nakoniec som sa rozhodla pre pravdu. „Nechcem ťa desiť, ale nikto by ju nevyhnal. Možno by ju voľakto zabil. Upír či striga by snáď mohli, ale ak by sa mesto stalo jej teritóriom, nič by ju odtiaľ nedonútilo odísť. Radšej by všetko nechala zrovnať so zemou tak, ako Sodomu a Gomoru, než by sa vzdala.“ „Ste dosť tvrdohlavé, čo?“ „Prísne teritoriálne. A čo je naše, to si nenecháme vziať.“ 
„To sa mi páči,“ dodal s povytiahnutým obočím a tónom, ktorý dával jeho odpovedi trochu iný význam. Napomenula som ho prižmúrením viečok, na viac som sa nezmohla. Asi som ho napriek všetkej snahe nepresvedčila, že s bludičkou sa neradno zahrávať, ale nevadí. Nechcem, aby sa ma bál a striehol na každý môj pohyb, netúžim v ňom vyvolávať strach. Som žena, hoci som Iná, a na rozdiel od stríg mám naozaj rada ľudskú spoločnosť.