Tentokrát na sebe vzala Numen podobu chlupaté dvojočky. Čtyřnohá Yashica vždycky nadšeně asistovala autorce článku při jejích fotografických experimentech. Nedávno se bohužel nevrátila domů. Třeba jí Evliny vzpomínky přilákají zpět.
_
Človek je tvor zvedavý a tak si s manželom každý rok čítame horoskop na ten rok nasledujúci. Keďže sme obaja v tom istom znamení, mám dvojnásobnú šancu, že aspoň jednému to výjde. Nie že by sme tomu verili, ale ….
Keď mi koncom roka 2012 čítal, že nás čaká prírastok do rodiny, zvážila som vek svojich detí, ženiť a vydávať sa ešte nemôžu, nuž asi budem tehotná ja. Ako však končil rok 2013, bolo jasné, že ďalšie dieťa do rodiny nepribudne a tento horoskop (ako mnohé predošlé) opäť zostane len v rovine zábavného čítania. Lenže nastal pomerne mrazivý október, médiami sa prehnala vlna výkladu nového nariadenia o povinnom čipovaní domácich zvierat a bez domova sa zrazu ocitlo viacero chlpatých miláčikov, najmä tých mladších, ktorí ešte nestihli prirásť k srdcu.
Jedno malé čierne mača ktosi vyhodil aj pred firmou, v ktorej pracujem. Mača sa nezľaklo čulého ruchu ani ťažkých mechanizmov a suverénne obsadilo teplé miesto vodiča na vysokozdvižnom vozíku. Keďže bolo čierne, dokonale splývalo so sedadlom a my sme len nechápali, prečo kolega nepracuje a opiera sa o vozík, keď je v robote najväčší frmol. Opäť zvedavosť, čo ma donútila ísť sa pozrieť na príčinu prestoja – tá zdvihla chlpatú ušatú hlávku, uprela na mňa pohľad a už som bola jej. Malá mačka sa vybrala za mnou, nenechala sa odradiť hlukom výrobnej linky a celú zmenu mi robila spoločnosť, motkala sa pomedzi stroje, podelila sa so mnou o môj obed a po skončení práce sa vychytila za mojím bicyklom. Len raz sa vybrala do práce a mala vystarané na celý život.
Pochopila som, že nemá kam inam ísť a tak som zatelefonovala manželovi, či by mu neprekážal prírastok do rodiny. Nadšene skríkol: „Budeme mať mača?“, hoci nemohol tušiť, že presne toto mu chcem oznámiť. Vložila som teda milé mača do ruksaku a viezla na bicykli domov. Malá čierna dvojočka, úplná Yashica! Deti doma šomrali, že som posadnutá fotografiou a chúďa mača to schytalo v mene.
Yashica sa razom doma cítila ako doma. Okamžite sa z nej stal člen rodiny, náš miláčik. Odzačiatku bola verná svojmu fotografickému menu a pri mojich tvorivých pokusoch i zámeroch mi robila spoločnosť. Keď tej spoločnosti bolo občas nad moju trpezlivosť, vyšupla som ju na dvor. Vtedy s obľubou lozila po strechách – užívala si ten výhľad, ktorý ja bežne nemám, odpočívala v pivnici – v mojej tmavej komore, alebo labzovala po neďalekom poli a lovila. Sem-tam sa jej stopy objavili na mojich obrázkoch, inokedy zas „upratovala“ v pivnici, v čase vysokej vody mi vykúpala 100-kosové balenie fotopapiera s trvalými následkami – neskoro som si to všimla, z papiera až emulzia zišla. Rada sa zúčastňovala fotografovania v štúdiu, útočila na balónik pneumatickej spúšte, skrývala sa za pozadím, odkiaľ som ju nevedela vyhnať, alebo sa usadila medzi moje sklené inštalácie a napínala mi nervy, či s tým všetkým nespadne na zem a z mojich obrazov zostane len mix farebných črepov.
Po nociach buntošila a nedala nám pokojne spať, tak sme ju púšťali von. No len čo ráno zazvonil budík, už cupkala po streche, skočila na okno a pýtala sa dnu – zaželať nám dobré ráno a vypýtať si raňajky.
Keď ulovila prvú myš, doniesla nám ju ukázať domov ešte živú. Neskôr sa zdokonalila a k vrabcom, drozdom a hrdličkám pribudol aj zajac. Dokonca si trúfla na 8 sliepok v kuríne a možno by ulovila aj susedovie psa, ale ten sa nedal. Tak ho aspoň hnevala tým, že cez záhradu chodievala na výlety do poľa za dedinou.
Napriek tomu, že k Yashice pribudli ešte 3 ďalšie mačky, len ona mala tú výsadu, že mohla s nami pobývať v dome a spávať cez deň v posteli. Len ona sa vedela pritúliť, nechala sa hladiť a robila dôverníka mojim deťom, zaliečala sa manželovi, mne asistovala pri fotografovaní.
Začala som si chystať roztoky na mokrý kolódiový proces. Nebudem predsa kupovať hotové a ukracovať sa tak o zážitok z prípravy. Ako som postupne sumarizovala jednotlivé chemikálie, už mi vlastne chýbal len jodid draselný. Nechcem improvizovať očnými kvapkami, objednám a budem trpezlivo čakať, kým to za týždeň príde poštou. V pivnici je voda, Yashica šla zasa upratovať. Poškuľuje po polici s chemikáliami a fotopapiermi a chystá sa na skok. „Počkaj, ty čierna bosorka, nebudeš mi tu čarovať!“, začala som milú mačku po pivnici naháňať a tu hľa! Fľaštička a v nej jodid draselný. „Yashica, ďakujem, ty si mi ho pribosorovala! Pokojne si na tých fotopapieroch driem a ja idem dokončiť roztok kolódia.“
Yashica sa v jeden večer (štvrtok 22. 1.) vybrala von ako obvykle …. a už sa nevrátila. Nenašli sme ju v útulku, ani u susedov, ani zrazenú na ceste, ani nikde, ani živú, ani mŕtvu. Oplakali sme ju, napriek tomu každé ráno čakáme, či nezcupoce po streche, či nezamňauká na okne.
Už len kvôli tomu, že mi Yashica pomohla, musím mokrý kolódiový proces zvládnuť. Mrzí ma len, že som ju nestihla ani pohladkať predtým, než zmizla.
_