Zrak je pro fotografa vším a vidina ztráty tohoto mocného smyslu je noční můrou. Za zrakem se však mohou skrývat zázraky a ty lze spatřit i z nemocničního lůžka. Rozhovor se slovenským fotografem Ivanem Mockem připravila Evla Vlašičová.
*
Ivan, vo veľmi mladom veku Ťa stihlo to, na čo sa viacerí bojíme čo i len pomyslieť – začal si svoj boj s vážnym ochorením, až si napokon na celý mesiac zakotvil v nemocnici na povestných bratislavských Kramároch. O čom si premýšľal a ako si trávil čas, keď si nemyslel?
Moje putovanie po nemocniciach začalo už o niečo skôr. V máji tohto roku som skončil na takmer tri týždne v nemocnici, kde prvé tri dni som bol v kóme a lekári si netrúfali odhadnúť, ako to vlastne dopadne, no našťastie moje telo sa rozhodlo zabojovať. Vtedy ešte nikto netušil, že spúšťačom toho celého, čo sa v máji odohralo, bol vlastne hormonálne aktívny tumor na mozgu.
Myslel som si, že všetko zlé, čo ma doposiaľ postihlo, mám už za sebou. Plánoval som nový začiatok na novom mieste, s novými ľuďmi, s chuťou znova začať pracovať a tvoriť. Mal som však problém so zrakom, tak pred odchodom do Prahy som išiel na klasické vyšetrenie k očnému lekárovi s tým, že vidím rozmazane a bolia ma oči. Očakával som, že dostanem dioptrie a bude všetko OK. No pri vyšetreniach sa zistilo, že ja takmer vôbec nevidím na ľavé oko, že mám poškodené periférne videnie. Poslali ma na vyšetrenia k neurológovi, ten na magnetickú rezonanciu a už sa rozbehol kolotoč udalostí… Diagnostikovali mi tumor na mozgu, aby som bol presnejší: 5-centimetrový útvar na hypofýze, ktorý tlačil na očný nerv a vďaka tomu som prestal vidieť. Fajn pocit byt slepý fotograf! Lekári mi nedoporučovali odcestovať do Prahy a radili mi, aby som štúdium hneď na začiatku prerušil, no ja som sa nechcel nechať odradiť a povedal som si, že v živote som si už preskákal všeličím a nejaký útvar mi moje plány o splnení môjho sna nemôže prekaziť a stáť mi v ceste.
Keď ma už hospitalizovali na Kramároch a na neurochirurgii pripravovali na operáciu, mal som veľa času rozmýšľať, čo som všetko v tomto a aj v minulom živote musel posrať, keď ma po 30-ke takto karma dobieha. Často som pritom myslel na priateľa Tibora Huszára, na všetko, čo mi vravel, ako ma varoval… že robím chybu, akým uponáhľaným životom žijem. Tri dni som tam nejako predepkoval, nevedel poriadne ani rozprávať a ani som na to nemal chuť, potreboval som byť proste sám so sebou a utriediť si veci v hlave. Keď som si ale začal uvedomovať, že sú aj horšie prípady než ja a akú majú veľkú chuť bojovať a žiť, tak som si povedal, že ja ozaj nemám právo depkovať a ľutovať sa, a že je čas začať tiež bojovať a niečo v tom mojom živote zmeniť.
Tá zmena začala už pred Kramármi a to bol ten hnací motor, ktorý ma stále drží nad vodou. Chcem sa čím skôr dať do poriadku, začať tvoriť, vrátiť sa do Prahy, do školy. Mám ešte veľké plány a veci, ktoré musím dokončiť. A aby som prestal myslieť na chorobu, začal som uvažovať, ako ten čas využiť efektívne. Mal som so sebou mobil, nuž som začal fotiť. Najskôr som vymyslel niekoľko konceptov, ktoré som potom chcel použiť ako semestrálnu prácu, no nakoniec som sa nechal strhnúť všetkým tým, čo sa okolo mňa dialo a začal sa venovať dokumentárnej fotografii. Nikdy predtým som žiaden dokument, ani len reportáž nefotil, tak to bola pre mňa nová výzva.
Na svetovej i domácej scéne si sa preslávil najmä pôsobivými ženskými aktami a ich originálnym spracovaním. Jeden by čakal, že na fotenie nahovoríš nejakú sestričku, o ktorej sa aj spieva, ale Ty si sa vrhol priamo na dokument. Čo všetko sa dá v nemocnici vidieť, kým človek nevidí a čo potom, keď zrazu konečne začne vidieť?
Fotografovaniu aktov som sa venoval s prestávkami takmer 8 rokov, no posledný rok som nefotil skoro nič. Mal som rozpracovaných niekoľko konceptov, no na Slovensku sa na to, čo som robil, veľmi ťažko hľadali modelky. Po tých zdravotných problémoch ma to začalo ťahať k iným médiám: k maľbe a ku grafike a fotografia šla bokom.
V nemocnici som sa priamo na ten dokument nevrhol. Pôvodne som pracoval s dvoma konceptmi: jeden z nich mal byť odkaz na Sudeka – fotografoval by som cez tie špinavé nemocničné okná pohľady na Bratislavu a druhý mal byť o fetišoch socializmu, ktoré v tom prostredí sú stále také zrejmé. Vymyslel som to len pre to, aby som sa tam nejako zamestnal a ten čas plynul rýchlejšie. Dokument som naozaj fotiť nechcel. Nechcel som nikomu zasahovať do súkromia, lenže po týždni som si uvedomil, že to, čo sa predo mnou odohráva, proste musím zaznamenať a kašlem na nejaké svoje morálne zásady…. Môj učiteľ Tibor Huszár mi raz povedal: „Najskôr fotím, potom sa pýtam, či môžem.“ Začal som teda fotiť všetko, čo sa okolo mňa dialo. Veľa vecí sa udialo, a ja som ten rozhodujúci okamih, kedy stlačiť spúšť, prepásol alebo som nemal so sebou v tom momente mobil, tak možno tie najsilnejšie okamihy z pobytu v nemocnici zostanú navždy len v mojej hlave.
Čo sa týka môjho videnia sveta po operácii, je to úplne iné než predtým. Teraz sa vytešujem z maličkostí a dokážem čerpať inšpiráciu pre niekoho z celkom banálnych vecí, ktoré som predtým v tom životnom zhone prehliadal alebo mi prišli nezaujímavé.
Ak hovoríš, že v nemocnici sa dialo veľmi veľa, máš na mysli len svoj stav, alebo Ťa zasiahli aj osudy iných ľudí?
Bol tam jeden chalanisko, mladý človek, ktorý už tri roky putuje po nemocniciach. Z mesiaca je tri týždne v nemocnici a takto stále dokola. Keď mi rozprával, čo všetko si už za tie tri roky prežil, tak som si opäť uvedomil, že ja naozaj nemám právo depkovať a ľutovať sa. Veľmi ma prekvapila jeho chuť žiť a bojovať pri jeho diagnóze a prognózach do budúcna. On si to ani asi neuvedomoval, ale dodal mi kopec energie a aj vďaka nemu som si uvedomil veľa vecí.
Kým sa dialo v nemocnici, život plynul aj mimo nej. Nemáš vlastnú internetovú stránku, komunikuješ s priateľmi a fanúšikmi cez Facebook a vystavuješ. Monitor však často nedokáže verne sprostredkovať skutočnú fotografiu a nie každý má možnosť cestovať za Tvojimi výstavami. Aké by teda malo byť konečné spracovanie Tvojho pobytu v nemocnici z obdobia, keď sme sa o Teba báli a všetci sme verili, že po operácii to budeš stále Ty?
Hneď prvý večer po prepustení z nemocnice som spravil výber 156 fotografií z celkového počtu 220, ktoré som tam za ten mesiac stihol nafotiť a o dva dni som posielal do tlačiarní spracovaný materiál na knihu. Priebežne som každý deň nahrával niektoré fotografie na môj facebook a zopár mojich priateľov napadlo, že by bolo dobré z toho materiálu niečo spraviť, od výstavy až po vydanie knihy. Rozhodol som sa pre knihu. Aktuálne mám v ruke vizuál, prvý kus a riešim kde a koľko kusov sa bude tlačiť.
Prečo uprednostňuješ knihu pred výstavou?
Vieš čo zo všetkého zlého sa vždy snažím vyťažiť niečo dobré. Tak aj pre to som sa rozhodol spraviť knihu. Kniha by mohla mat dosah na viac ľudí ako len výstava v nejakej galérii a peniaze z predaja knihy by som chcel venovať na detskú onkológiu, ale nie nejakému dobrému anjelovi ten si už lieta za naše do Popradu.
Ušľachtilá myšlienka! Ako teda môžeme Tvoju snahu podporiť?
Chcel som to celé ufinancovať z vlastných zdrojov, žiaľ, je to však nad moje sily. Kamarátka mi poradila zbierku prostredníctvom facebooku. Oslovila mojich priateľov a nejaké peniaze sa začali zbierať na špeciálne vytvorený účet. Uvažoval som aj o predpredaji knihy. Aspoň by som vedel, koľko kusov by bolo treba tlačiť a mohol by som sa pokúsiť aj vyjednať lepšie podmienky s tlačiarňou, keby sa robilo viac ako 200 ks.
Práve podstupuješ kontrolné vyšetrenia po mesiaci od operácie. Výsledky ešte nevieš a zrejme sa ich ani tak skoro nedozvieš. Čo by si však chcel odkázať ľuďom, ktorí na Teba myslia, držia Ti palce, zaujímajú sa o Teba, chcú Ťa podporiť?
Chcel by som poďakovať za podporu, veľmi si to vážim. Nevedel som, že toľko ľudí stojí pri mne a toľko ľudí sa o mňa zaujíma. Ak by niekto chcel podporiť projekt vydania knihy, môže prispieť ľubovoľnou čiastkou na číslo účtu 4022460452/7500, prípadne ak by niekto mal záujem o kúpu knihy v predpredaji, môže sa informovať na fantomnemocnice@centrum.sk. Kniha by mala uzrieť svetlo sveta budúci rok vo februári na moje narodeniny, bude mať 160 strán, formát 30 x 30 cm. Celý výťažok z predaja bude venovaný oddeleniu detskej onkológie v nemocnici na Heydukovej ul. V Bratislave.
Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Prajem skoré uzdravenie, veľa tvorivých síl a spoločne s Tvojimi priaznivcami držím palce, aby sa Ti podarilo tento projekt dokončiť.
*
O autorovi:
Ivan Mocko (31) patrí k súčasnej svetovo uznávanej generácii mladých slovenských fotografov. V priebehu niekoľkých rokov vyzbieral najvýznamnejšie ocenenia na viacerých svetových salónoch od rôznych svetových fotografických asociácií (FIAP – Fédération internationale de l’art photographique, PSA – Photograpic society of America, IAAF – International associacion of art photograpehrs, UPI – United photographers international, FSS – Photo association of Serbia a iné, vyučuje na Strednej odbornej škole v Hlohovci fotografický dizajn a od tohto roku je študentom fotografie a intermedií pod vedením Miloty Havránkovej v Prahe.
–
Rozhovor připravila: Evla Vlašičová