Těší mě, když se autorovi a jeho dílu daří překračovat hranice nejen státní, ale úspěšně boří i ty obrazné. Takovým příkladem je i výtvarnice a fotografka Evla. Skrze reportáž z vernisáže výstavy Evline svety nás autorka zve k nahlédnutí do světa, kde především nic není nemožné.
_
Mal to byť rodinný výlet do krásneho kraja, keď sa deti tešia s rodičmi a dospeláci sa tešia z príjemnej spoločnosti. Nešťastie však nechodí po horách, ale po ľuďoch a tak je niekto z vlastného nešťastia zlý na druhých, alebo niekto nešťastne ochorie a na výlet ísť nemôže. Manžel ochorel, deti sú z mojich výstav otrávené, je to jasné, idem sama.
Ešte skôr, než mi o 6,02 zazvoní budík, som už hore, dávam si životabudič kávu a varím domáci tvaroh. Stíham aj oprať. Posledné prípravy pred cestou, rozlúčka s rodinou a želanie krásneho dňa všetkým. O 9,00 sadám do auta, vyberám sa z Bratislavy na vlastnú vernisáž do Českej Lípy. Deň je krásny slnečný, trocha mrazivý, v rozhlase vysielajú rozprávku pre deti a mládež, pasiem manželových 130 koní a počúvam O troch zlatých vlasoch deda Vševeda.
Za hranicami rozprávka končí a ja sa sústreďujem na český tankodrom. Na Slovensku sa rieši, či sa deti v škole majú učiť o sexe, ale to sa časom naučí každý truľo, kdežto o dopravnej výchove netušia ani mnohí dospelí. A tak sa vlečiem v kolóne za kamiónom, ktorý sa márne snaží predbehnúť iný kamión tou istou rýchlosťou 80 km/h. Občas sa človek musí uhnúť sudu s testosterónom s kosoštvorcom na kapote i na mieste spolujazdca a v strehu treba byť aj pred tými, čo si myslia, že v spätných zrkadlách si majú obzerať vyrážky miesto dopravnej situácie.
Kochám sa krásnou moravskou krajinou, fotografujem do hlavy a uvedomujem si, ako s nepravidelných intervaloch popri ceste stoja fotografisti v zelených vestách, bez nápadu a kúska originality všetci cvakajú to isté a následne svoje nevkusné fotografie vnucujú za astronomické ceny náhliacim sa vodičom. Darmo, realizmus je vždy ľahšie zrozumiteľný než abstrakcia a tým pádom aj lepšie vynáša. A nikto nerieši plagiátorstvo.
Synkopický rytmus rockovej opery o Mozartovi mi pomáha nemyslieť na to, že v taký krásny deň sa tiahnem cez celú republiku bez svojich najbližších. Prechádzam Vysočinou a premýšľam o tom, že Čechov výjde lacnejšie obnova lesa po ľadovej kalamite než prestavba tankodrómu na diaľnicu. Za Vysočinou iný kraj, iné svetelné pomery, slnko už nesvieti tak prudko, krajina je zahalená v ľahkom opare ako starodávna nevesta v svadobných šatách. Ani navigácia ma neruší, spolieham sa na tradičný autoatlas na mieste spolujazdca. Míňam Prahu – Stovežatú záležitosť môjho srdca a elegantne pokračujem do Mladej Boleslavi, kde sa stále montujú embéčky, len sa im tak už nehovorí. U Máchova jezera si vzpomínám na jednu svou kamarádku, která se tolik honila, až sama sebe doběhla – radšej ten plyn nebudem toľko dusiť.
Českú Lípu nepoznám, tak pre istotu predsa len pustím navigáciu. Prítomnosť policajtov v premávke vo mne vôbec nevzbudzuje pocit, že ma chcú ochrániť alebo mi pomôcť, skôr naopak, v strese zapínam diaľkové svetlá, smerovky, aj stierače a samozrejme, už som mimo trasy, z čoho sa ide navigácia zblázniť. O 13,00 parkujem priamo pred Galériou Černý Jeřáb, prostredie však nespoznávam, ale to preto, že minule som bola v Čokoládovni. Majiteľ – organizátor – čokoládový mág Vladimír Dvořáček ma našiel a oslovil cez internet. Slovo dalo slovo, ja som dodala svoje fotografie, on skvelý raut a vernisáž ešte spestril svojou príjemnou hudbou Patrik Pelauch a poéziou ako na mieru písanou k mojim fotografiám predniesla pani Mirka Vamberová.
Moja obrovská vďaka patrí aj Vladimírovej žene Lucii, ktorá s mnohými pomocníkmi pripravila úžasné pohostenie a tiež všetkým hosťom, lebo prišli pozrieť moje fotografie aj napriek tomu, že v meste práve prebiehal masopust, v kine premietali 50 odstínů šedé a v divadle bola nejaká premiéra.
O 22,00 sadám do auta a vydávam sa na cestu domov k mojim milovaným. Pri sile a bdelosti ma drží práve láska a túžba stretnúť sa s nimi. Priznávam, šla som trocha rýchlejšie, ale len toľko, aby sa motor nezavaril. O 2,00 vyčerpaná, no spokojná a šťastná padám do postele, aby som ešte nabrala síl do nedeľnej školy, ktorú od Nového roka navštevujem.
_
Prádelní kolíčky
_
Autorka básně: Mirka Vamberová
_
Fotografie – Vladimír Dvořáček
Výstava Evline svety v galerii Černý Jeřáb v České Lípě je otevřena do 20.3.