Obnosené sako, kreslo s fľakom od atramentu, roky neumyté nástroje, brečtanom zarastený dom … Predmety na fotografiach by sa dali ľahko vymeniť za ich modernejšiu obdobu. Tak prečo sa ich držíme silnejšie ako našich vlastných snov? Celý život počas návštev starých rodičov ma tieto detaily sprevádzali. Vždy ma fascinovalo, ako sa život v tomto dome úplne zastavil, no predsa pokračoval, hýbal sa a stál zároveň.
Fotografia mi ponúka presne to isté. Niečo zachytáva, ale príbeh pokračuje mimo nej. Vždy, keď sme ich navštevovali, som mal pocit, akoby som sa vracal do úplne izolovaného sveta, do odlúčenej reality, ktorej hranice sa tiahnu mimo času a priestoru. Tak ako fotografia. Fotografie sú portrétom, aj keď nemusia vždy zachytávať tvár človeka. Pre mňa osobne sú tieto fotografie spôsobom, ako vzdať úctu mojim starým rodičom. Ich životy som zaizoloval do fotografii, čím navždy hrajú dôležitú rolu v mojom živote.
*
*
Foto a text: Lukáš Procházka