Evla v Numen prozradí, jak vznikají její inovativní výtvarné fotografie.
*
Ako som sa dočítala, v r. 1981 firma Sony vyrobila prvý fotoaparát, ktorý nezaznamenával obraz na film, ale na elektronický komponent. A to bol zatiaľ asi posledný fotografický vynález od vzniku prvej fotografie v 19. storočí. Odvtedy sa len zdokonaľujú dávno známe prvky, čo sa týka záznamu a spracovania obrazu.
Trocha iná situácia je v oblasti zhotovovania fotografických obrazov, či už s negatívmi, alebo bez nich. Všetky známe spôsoby prenosu obrazu zo záznamu na papier či iné nosné médium boli známe už do r. 1963, kedy firma Polaroid umožnila vyrábať snímky na počkanie. Preto, ak by som tvrdila, že som vo fotografii niečo vymyslela, bola by to rovnaká lož, ako keby som tvrdila, že som vynašla písmeno A.
Pred 2 rokmi (febr. 2014) umrela manželova mama a ostalo po nej množstvo vecí. Iste, niektoré sme vyhodili, no iné prešli do fázy recyklovania. A tak sa stalo, že som sa rozhodla použiť aj sklá zo starého sekretára a sklené police z kredenca. Dostať fotografie na číre sklo mi nerobilo problém. Ako však dať fotografiu na čierne opaxitové sklo? Jediný mne známy spôsob vtedy bol mokrý kolódiový proces, lenže ten som neovládala. Zavolala som všetkým kamarátom, ktorí sa tomuto procesu venovali, no práve vtedy na mňa nikto nemal čas. Moja nedočkavosť mi však nedovolila čakať, kým sa nado mnou niekto zľutuje. V práci som premýšľala nad postupmi, ako by som mohla čiernobielu fotografiu zviditeľniť na čiernom podklade niektorým z mne známych procesov. Až som na to prišla!
Dotyky času
Ponáhľala som sa domov, aby som čím skôr overila svoju teóriu v praxi. Farby, štetce, želatína, chemické svetlocitlivé roztoky, litre vody a veľa-preveľa času. Kým schla želatína, chystala som v tmavej komore negatívy. Dočkala som sa. Prvú sériu som vystavila v Prahe na výstave Selfie 2014 v Art resinence Zahradník. Práve tieto fotografie boli úplne iné než všetky ostatné a pútali veľkú pozornosť.
Z pôvodných 8 kusov mi ostali 3. Zohnať to, čo sa už dávno neprodukuje, nie je ľahké. Podarilo sa mi pri smetných nádobách ukoristiť ešte niekoľko kúskov čierneho opaxitu. Tie si šanujem a spracúvam postupne. Keď ma obraz omrzí, oškrabem ho a urobím nanovo. Medzitým som sa naučila aj mokrý kolódiový proces, ale ten na „vzácny“ opaxit dávať nechcem.
Takže, nevymyslela som nič nové, len sa teším z toho, ako môžem používať staré dávno známe techniky a prostriedky a robiť fotografie inak.
*
Text a foto: Evla Vlašič