Přinášíme první aprílovou NUMEN „historku z terénu“. Přečtěte si o tom, jaká úskalí čekala na Evlu a jejího manžela v rakouském národním parku Donau-Auen aneb jak se romantická túra s KUFOU změnila v tortúru. Vaše příběhy z terénu můžete zasílat na dialogy@afuk.cz.
_
Povinná turistická výbava: KUFA a statív
Prvý aprílový týždeň sa blíži ku koncu, no mesiac sa zatiaľ nepredviedol svojím typickým bláznivým počasím. Na víkend sa mierne zamračilo, len toľko očakávaný dážď sa nekoná, teplota ideálna na turistiku jarnou prírodou.
Prijali sme s manželom pozvanie do Rakúska na prechádzku popri Dunaji v Národnom parku Donau-Auen. Už to, že nikde sa neváľajú odpadky, prázdne plechovice od nápojov či plastové fľaše – také typické pre slovenskú prírodu, naznačuje, že prostredie je naozaj čarovné. S batohom US army a statívom v rukách vykročím po úzkom pieskovom chodníčku a vychutnávame si jarnú vôňu lesa a štebotanie vtákov. Tí nemajú s jazykmi problém, neriešia národné melódie, spievajú rovnako prenikavo všade na svete. Slnko nesvieti a ja každým krokom ľutujem, že som si na plecia naložila také závažie. Krajina sa predsa fotografuje úplne inak než akty, zátišia, či portréty. Človek ju musí pozorovať, poznávať, vnímať svetlo v závislosti od pohybu slnka, ročného obdobia, počasia, vystriehnuť prostredie, kde nerušia ľudia svojou prítomnosťou. Vlečiem so sebou Kufu na miesta, kde som nikdy predtým nebola – budem sa veľmi čudovať, ak ju vôbec z ruksaka vytiahnem. Hore svahom fučím, že by som ofúkala aj kotol horúcej kaše, dolu svahom si už uvedomujem nádhery tohto kraja.
„Tadiaľto sa budeme aj vracať?“, pýtam sa našej sprievodkyne, aby som vedela, či fotím hneď, alebo až cestou naspäť. Trasa je okruh, takže skladám ruksak z pliec a cítim sa ako kozmonaut v beztiažovom stave. Zaujal ma krásny javor a za ním cestička do svetla. Rozkladám statív, upínam naň Kufu a vychutnávam si svoju chvíľu exhibicionizmu zahalená do čierneho mundúru, čo manžel vtipne okomentuje, že sa mením na arabskú ženu. Verím, že prvý záber mi bude navždy pripomínať túto túru – tortúru.
Prichádzame k akémusi zvyšku hradiska, tiež vybehnem hore schodmi a kochám sa výhľadom na Slovensko za Dunajom. Stromy sa pomaly odievajú do zelených šiat, paradoxne tie teplomilnejšie sú stále nahé. Po nemecky čítať neviem, nuž nechávam informačné tabule a svojich súputníkov na vrchole a už komponujem pod schodami cestu nahor. Prostredie je atraktívne a preto plné ľudí. Prihovára sa mi milá pani v pokročilom veku, vraví niečo šón a vundeba, usmievam sa na ňu najkrajšie ako viem a očami jej dávam najavo, že nerozumiem ani fň. V Rakúsku sa nezdravia Gutten tag, ale „pozdravpánboh“, tak radšej zostávam pri slovenskom: „Dobrý deň.“
Celá popletená zakladám kazetu a mačkám spúšť – len som si zabudla zavrieť uzávierku a už viem, že záber musím zopakovať. Pani odchádza, prichádza ďalšia, pýta sa, či mi nebude prekážať pri fotení – nebude, kým ja nafotím, ona je už dávno preč. Zastavíme sa ešte pri vode, obdivujeme množstvo obrovských prázdnych mušlí korýtka riečneho a tešíme sa z čistých brehov. Mám šťastie, že slnko nesvieti, môžem komponovať, inak by som musela prísť skoro ráno, aby som nechytala protisvetlo. Posledný záber a viem, že dnes už viac nedám. Uvedomujem si, aké to muselo byť kedysi, keď mal fotograf k dispozícii nie odľahčené plastové kazety na film, ale ťažké sklené dosky a je mi jasné, prečo sú tie starodávne fotografie také dobré. Človek si veľmi dobre zváži, či so sebou bude vláčiť celú výbavu na pár nepremyslených cvakov, alebo radšej na jeden starostlivo naplánovaný záber. Po rozlúčkovej káve v malej reštaurácii sadáme do auta a príjemne unavení sa vraciame domov. Aj keby mi nevyšla ani jedna fotka, ten výlet stál za to!
_