Nezvyknem mať nejaké špeciálne hmotné želania na sviatky ako Vianoce a tak, keď sa ma moji pýtali, čo by som chcela pod stromček, povedala som: „Nič. To najdôležitejšie už mám, ostatné si kúpim sama podľa potreby.“ Žiadny fotograf sa však neurazí, ak dostane fotografický materiál a aj ja som si prišla na svoje. Vianoce pominuli a mne neskoro zišlo na um, že som si mohla pýtať knihu.
Ľudovít Fulla mi učaroval svojimi maľbami a grafikami už v ranom detstve. Neskôr som na školskom výlete odmietla opustiť galériu v Ružomberku zahľadená do jeho obrazov. Odkedy však vyšla monografia o jeho diele, vždy mi do rozpočtu vyskočí nečakaný výdavok, pre ktorý si tú knihu opäť nekúpim a najbližší sviatok mám až v auguste.
Nedávno som sa dozvedela, že v Košiciach je výstava diela Salvadora Dalího a bolo rozhodnuté. Ideme na výlet na Východ a cestou domov sa zastavíme v Galérii Ľ. Fullu, nech aj deti poznajú dielo nášho autora svetového formátu!
Dalí bol génius a možno aj mimozemšťan. Poznať reprodukcie je jedna vec, vidieť však jeho diela naživo človeka doslova usadí na zadok s otvorenými ústami. Asi nebola zobrazovacia technika, ktorú by nevyskúšal a nezvládol. Do mysli sa mi vryla litografia, tú by som sa rada naučila a serigrafia, o ktorej som nikdy nič nepočula.
Po návrate domov som opäť raz slintala v kníhkupectve a zúfalo rátala eurá. Napokon som sa rozhodla, že ak nemám na jednu knihu, kúpim si inú, no bez knihy neodídem. Stála menej než polovicu, ale jej obsah je pre mňa vysneným pokladom. Dozvedela som sa, ako sa robí litografia a našla som aj vysvetlenie serigrafie s návodom. Veď je to sieťotlač!
Veľkonočné sviatky na dedine znamenajú okrem voľna aj zatvorené obchody a pokoj zbraniam, teda domácemu náradiu. Najprv som z núdze skúsila klasickú gázu, no raster bol príliš hrubý. Na šitie som zanevrela už dávno, nuž som doma našla sotva pár útržkov dederonu z veľkonočnej dekorácie a aj bez rámu, bez stierky, len s nadšením som sa pustila do práce. Hlavne, že mám aspoň nejaké farby!
Želatína, dvojchróman, sušenie v provizórnej tme, nekonečné pranie, znova sušenie a konečne prvé výsledky. Moja radosť nemala konca! Manžel sucho skonštatoval, že má doma Warhola v sukni. Podobne sa vyjadril aj kamarát, ktorému som ukázala prvé výtlačky.
Rozosmialo ma to veľmi. Keď som totiž žila na Východe, zašli sme s deťmi aj do Medzilaboriec a tam som ich odfotila pri soche Andyho Warhola. Fotky som ukazovala mame, no ona bez okuliarov poriadne nevidela a vyčítavo sa ma spýtala: „To si si čo na seba obliekla, že tak nemožne vyzeráš?“