Předevčírem mi v mailové schránce přistálo překvapení – naskenovaný ručně psaný text článku pro Numen. S omluvou a dodatkem, že počítač stávkuje. Tak jsem ho pečlivě přepsala a celou dobu se při tom usmívala. A taky mi pěkně vyhládlo. Autorka článku, Evla, je prostě ženská s pěti ‚p‘: Pěkná, Praktická a Pilná Photographka a Pekařka.
_
Z fotoateliéru ku šporáku
Tento raz píšem Numen analógovo: ručne na papier. Vo februári umrela manželova mama. Fakticky to bola moja svokra, no vďaka vtipom o svokrách som ju tak nikdy nenazvala. Proste to bola mama (najlepšie by to vystihovalo anglické pomenovanie Grandmother). Dožila sa závideniahodných 90 rokov a za tú krátku dobu, čo som ju poznala, ma stihla všeličo naučiť. Samozrejme, jej dlhoročné skúsenosti a životné múdrosti som prijímala často proti vlastnej vôli a s odporom, veď čo si budeme navrávať, tento princíp odovzdávania je tisícročia nemenný.
z archivu autorky
Ostala po nej izba so samostatným vchodom. Dlho sme sa do nej nešli ani pozrieť. Vždy, keď odíde človek na večnosť, priestor po ňom spustne. Ale aj to je zákon života, že ho čoskoro obsadí niekto ďalší. Keď mi manžel navrhol, že miesto provizórnych 2 m² v našej spálni, ktoré som využívala na fotografovanie, si môžem v maminej izbe zriadiť fotoateliér, začala som naozaj makať.
Už len pootvárať všetky skrine, sásuvky, sekretáre zabralo deň času. A čo ešte preskúmať spomienky a suveníry za 90 rokov života! Veru, čím viac som objavovala drobnosti z maminho života, tým mi bola bližšia. Pri svadobných rukavičkách a pierku mi slzy zastreli zrak.
Začal môj osobný vnútorný boj, čo si ponechať, čoho sa zbaviť. Nepreskúmať znamenalo riskovať , že vyhodím niečo dôležité. Preskúmať znamenalo oddialiť používanie ateliéru. Nastala prudká redistribúcia vecí a predmetov. Skrine, stoličky, stôl preč, svetlá, pozadia, statívy dnu. Staré potravinové zásoby sliepkam, fotochemikálie a fotopapiere dnu. Varič a konvica môžu ostať. Do chladničky filmy. Eště posteľ … posteľ povolenú nemám, aby som aspoň spávať chodila domov. Posledná skriňa z predsiene. A toto je čo? Malá plastová fľaštička s obsahom cca 100 ml hnedej tekutiny. No jasné, syridlo, ktoré mama naposledy nevedela nájsť!
Kyanotypie v praxi – autorka Evla
Roky nás zásobovala domácim syrom zo surového mlieka. Syridlo nie je lacný špás a keď kolegyne v práci medzi receptami po mame našli návod na výrobu domácej mozzarelly, rozhodla som sa, že to skúsim. Vobec to nebolo ťažké, ani zdľhavé.
Pri zariaďovaní ateliéru čas beží. Ani mi nedošlo, že doma ani omrvinka pečiva, v obchode na dedine po 20,00 čerstvé pečivo nekúpim. Neostávalo mi nič iné, len pekne použiť ďalší z receptov po mame, zamiesiť cesto a upiecť žemle. Čo na tom, že KUFA stojí na trojnožke a zvedavo hľadí na pozadie? Čo na tom, že obrovské sklá a zrkadlá čakajú na svoju dávku želatíny? Koho okrem mňa tlačia v hlave nerealizované fotografické nápady?
Dráždivý pach vývojky a ustáľovača vystriedala vôňa čerstvého pečiva. Miesto chladu a vody v pivnici (fotokomore) stojím v suchu a teple pri vyhriatej rúre. Nekľajem nad nevydarenými negatívmi, ale teším sa zo spokojného a sýteho potomstva.
Kto by tušil, že moje žemličky budú žiadanejšie než keksíky na dobré ráno nemenovanej značky? Už si aj ja môžem s kolegyňami v práci vymieňať recepty z kuchyne. Aj v ateliéri čaká varič, hrnček – var a predpisy na rôzne svetlocitlivé roztoky. Lenže tie, na rozdiel kuchynských lahôdok, nik neocení.
Po syre a pečive sa len tak zaprášilo a ja by som najradšej utekla do ateliéru pokračovať v práci na výstavnej sérii. Lenže ešte treba upratať kuchyňu a potom vládzem už len zaspať. Musím byť trpezlivá, veď fotografia je najmä o trpezlivosti. Aj zajtra je deň, aj deti podrastú a budú samostatnejšie. Potom sa zavriem do fotoateliéru a pri káve a vyvíjacích chemikáliách snáď dožijem do staroby.
_